CRĒDŌ

I.

            Zubaté slnko nad mestom Eisleben na hranici Saska sa už skláňalo k obzoru zahalujúc zasneženú krajinu do červeno-zlatistého odtieňa. Po kľukatej lesnej ceste kráčali dve deti. Chlapec a malé dievčatko. Išli už takmer pol druhej hodiny, no cesta plaziaca sa pomedzi stromy akoby nemala konca.

,,Martin? “ ozvalo sa zrazu dievčatko.

Nič.

„Martin!“ zopakovalo nástojčivejšie.

Opäť nič.

,,Martin kam ideme?“

„Pssst!“ zasyčal chlapec.

„Martin prečo sa tak náhlime?“ dievča sa nedalo odbyť.

„Ticho!“ chlapec, asi dvanásťročný vysoký s dlhým orlím nosom, sa otočil k svojej sestre. Mierne sa zohol, aby boli približne rovnako vysokí a prstami prešiel po ružovej stuhe, ktorú mala vo vlasoch :

,,Anna-Amália dobre ma počúvaj,“ jeho tvár nadobudla vážny výraz, ,,To s čím sa ti chystám zveriť, je také tajné, že keby sa tu o tom dozvedeli nesprávni ľudia, malo by to nedozierne následky.“

Nato vstal a dal sa znovu do kroku.

            Tvár dievčatka sprvoti mierne potemnela, keď sa usilovala uhádnuť chlapcove zámery, no postupne sa opäť vyjasňovala. Anna-Amália mala svojho staršieho brata rada, hoci nie vždy celkom rozumela jeho počínaniu. Martin bol čakateľ rehole augustínskeho rádu a v ostatnom čase ustavične sa zamestnával rozjímaním a meditovaním o náboženských otázkach. Aby celkom  rozptýlil tiesnivú atmosféru, sňal si vlnené rukavice a počal tvarovať z čerstvo napadého snehu gule. Usilujúc sa sypký sneh čo najväčšmi vytvrdiť, rozhadzoval ich do zasnežených konárov borovíc stojacich na okraji chodníku a vytváral tak husté spŕšky.

            Pokračovali takto v ceste niekoľko ďalších minút. Keď sa práve zohýbal zhŕňajúc do rúk ďalšiu objemnú dávku, začuje zrazu pred sebou známy hlas:

,,Ale ,ale... čo to vidí bdelé moje oko, ktoré jest zrakom božím všadeprítomným a vševidúcim?!“ k dvojici pristúpil mierne obézny svetlovlasý chlapec, asi v Martinovom veku v sprievode niekoľkých ďalších. Každý v habite z hnedej vrecoviny. Okolo pása povraz. Martin zaraz spoznal obávaných „odpustkárov’’ - numerátov dominikánskeho rádu, ktorý mal v miestnej náboženskj obci popri augustiniánoch najvýznamnejšie postavenie.

            Tučný chlapec sa obrátil smerom k Martinovi:

,,Úbohý hriešnik. Azda nevieš,” pedantne vztýčil ukazovák, ,,že sneh je vlastne božie semeno? A tým, že naň siahneš, znevažuješ jeho všemohúcu večnú všadeprítomnú a naprosto nespochybniteľnú autoritu,“ prednášal kazateľským tónom. ,,Zatratenie ťa neminie,“ skonštatoval napokon.

Obidvaja chlapci na seba chvíľu bez slova hľadeli. Na tvári jedného sa zračila zlosť a neskrývané pohŕdanie. Na tvári druhého pobavený úškrn. Stretli sa dvaja najväčší súperi, nezmieriteľní nepriatelia, veční sokovia. Martin Luther, budúci reformátor cirkvi a Johann von Eck, horlivý inkvizítor a obhajca pravej viery.

            ,,Avšak,“ von Eckov pohľad sa teraz presunul na Annu-Amáliu, ,,aby si nepovedal, že nie som veľkorysý, je jeden spôsob ako by aj taký neznaboh ako ty, Luther, mohol dúfať v odpustenie na onom svete.“ A vyťahujúc z habitu uhlík a malý zdrap papiera pokračoval:

,,A tak ja, Johann Eck von Eckenhausen und der Stimmen des hoechsten im Himmel, seines Sohnes sitzenden an seiner rechten Seite und des heiligen Geistes, der nimmt die Schuldern der Welt ab (…), z jeho božskej vôle a z moci mi zverenej najsvätejším dominikánskym opátstvom, ukladám ti... hmpf!“ Nestihol však dopovedať. Na obličaji mu pristála snehová guľa, ktorú Martin dovtedy zvieral v ruke.

            Von Eck sa zapotácal: ,,Du frommer Gott! Chyťte tých kacírov!“

Martin Luther však medzitým schytil sestru za ruku a obidvaja utekali smerom k lesu.

Budúci inkvizítor za nimi zlostne zamával päsťou. Potom sa otočil k ostatným a oprašujúc sa od snehu soptil na všetky strany: ,,Tá trúfalosť! Rúhanie! Taký pohan sa musí smažiť v pekle!“

Ich stretnutie však nebolo posledné. Cesty budúcich popredných teológov sa ešte niekoľkokrát prekrížia a napokon vyústia v nezvratný rozkol v kresťanskej cirkvi.

II.

            Utečenci prebehli cez les a zastavili sa na lúke, kde cesta po ktorej pôvodne išli prekračovala zamrznutý potok cez most. Prešli na druhú stranu a zamierili k drevenej kôlni.

Na dverách pribitá drevená tabula s kostrbato vyrytým nápisom oznamovala: Eislebenské opátstvo - detašované pracovisko.

            Keď Anna-Amália v pätách svojho brata vstúpila dnu, doľahol na ňu štipľavý zápach kadidla. Pri ľavej stene sa rozprestieral dlžizný regál s množstvom rôznych bezprízorných predmetov,rozličného tvaru,pôvodu,veku, či miery opotrebovania. Boli to relikvie, ktoré augustínski chlapci zhromažďovali po mnohé generácie prv,ako sa po štúdiu v kláštore vydali šíriť slovo pánovo do všetkých končín Svätej ríše rímskej. Uprostred miestnosti, na podstavci pre knihy trónil iluminovaný rukopis Vyznaní od samotného sv.Augustína Aurélia.

            Anninu pozornosť však zaujal masívny pracovný stôl. Rozkladal sa na ňom veľký pergamen s mnohými odrážkami. Niektoré boli vypísané, iné nie.

„Hľa, moje životné dielo.“ povedal Martin. „Deväťdesiatpäť téz nabádajúcich k náprave cirkvi.“ dodal slávnostne a zapálil kahanec na stole. Amália sa naklonila nad papier:

,,Haec sit proposti nostri summa ...,“ čítala, „nerozumiem tomu.“ dokončila sklamane.

,,Je to po latinsky.“ vysvetľoval Martin. Pristúpil k nej, vo vlasoch jej nahmatal dlhú ružovú stužku a začal si ju mimovoľne omotávať okolo prsta.

„Po latinsky?” zopakovala, ,,Prečo to píšeš?“  

„Je to moje poslanie.“ Luther zaujal rečnícku pózu, akoby stál na tribúne nejakého cirkevného koncilu. „Môj hnev, je hnevom božím. Pán využíva mojich nepriateľov na to,aby ma primäl pozdvihnúť hlas ešte neodbytnejšie. Musím hovoriť,volať,kričať a písať dovtedy, kým nebudem mať dosť ...!“

            Zrazu sa zháčil. Zostúpil zo stoličky na ktorej pred chvíľou zanietene rozhadzoval rukami a sadol si k Amálii. Sestra sa na neho uprene dívala. Prečo jej brat neustále rozpráva o budúcnosti? Jeho poslanie? Čo to znamená? Nechce predsa odísť z rodného domu a navždy ju opustiť? To hádam nemá v úmysle. Alebo áno?! Chvatne zahnala tú myšlienku a usmiala sa. Martin sa tiež usmial,hoci si nebol celkom na istom, či si jeho sestra uvedomuje hlboký náboženský význam celého podniku.

            Vtom si všimli, že vonku sa už celkom zotmelo. Martin rýchlo sfúkol plameň a obidvaja vyšli von. Mali pred sebou ešte dlhú cestu domov a nemohli už stratiť ani okamih.

                Zakrátko nič nenasvedčovalo ich prítomnosti. Mesačný svit tu a tam prenikal cez medzery v bednení a dopadal na rukopis sv.Augustína, osvetľujúc prvé riadky jednotného vyznania viery všetkých kresťanov: Crēdō in ūnum deum et in spīritum sanctum, qui ex padre fīliōque procedit, cōnfiteor ūnum baptisma et ūnam sanctam catholicam ecclesiam.[1]